O svoje dojmy z MS sa s nami podelil náš Daguško. Ako to prežíval ? Veď posúďte sami:
Konečne sa mi splnil sen (a určite nielen mne). Ideme na MS v triatlone.
Veď to už sú štvrté MS v triatlone na ktoré som/sme plánoval/i ísť. (Laussane-Švajčiarsko,
Edmonton-Kanada, Bermudy a teraz Pontevedra). Edmonton a Bermudy boli pre Covid
zrušené.
A tak Pontevedra bola skoro ikonická. Vyjde?
A vyšla nad očakávanie.
Ale zas, priznajme si, všetko čo organizuje 3NT, dopadne nad očakávanie.
Stačilo sa prihlásiť, nezabudnúť zaplatiť a stihnúť odchod autobusu spod mosta Lanfranconi.
Totižto v rámci fullservisu sme mali zabezpečený autobus na Schwechat a aj v Španielsku z
letiska do Pontevedra. To sa potom reprezentuje, všakže. Aj keď ja ale idem každé preteky
naplno a je jedno či to je v Kravanoch, Mošovciach, alebo MS v Pontevedra. Ale na druhej
strane, k pretekom sa už staviam tak olympijsky “Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa“.
Ubytovanie sme mali v Combarro, čo je bývalá rybárska osada s krivolakými uzučkými
uličkami a s čarovnou pôvodnou architektúrou. Škoda, že sme to objavili predposledný deň.
No, bystrejší už nebudeme.
Combarro je vzdialené od Pontevedra asi 7 km. To je príjemná vzdialenosť na prepravu
bajkom, autobusom, či taxíkom. Akurát ten autobus chodil ako v najzapadnutejšom kúte v
argentínskej Pampe. Grafikon na zastávke a v mobile ukazovali hutnú premávku, ale realita
bola voľajako onakvejšia. Trpezlivosti nás učila jedna Američanka, ktorá so smiechom
vysvetľovala, že včera čakala na autobus dve hodiny. V ten deň to bola iba hodinka a pol. A
išlo ju roztrhnúť od smiechu. Nakazila nás svojou dobrou náladou.
Veď ani nebol dôvod byť mrzúňom. Stále bolo niečo čo nám udržiavalo dobrú náladu, či to už
bolo ranné kávičkovanie v Caffe Piar de Sal, spoločné povzbudzovanie našich na pretekoch,
spoločenské posedenia počas pretekov, spoločné plážovanie na brehu Atlantiku, večerné
návštevy a posedenia …
Samotné miesto na pretekanie bolo výborne vybraté. Plávalo sa v ústí rieky Lérez, ktorá bola
slaná od morského prílivu. Depo bolo na atletickom štadióne. Bajk 10 km hore tiahlym
kopčekom, s celkovým prevýšením 280 m, ale potom 10 km radostné to klesanie. Beh sa
odohrával v starom meste s prevýšením do 20 m na okruh.
V stredu bola registrácia a potom o 18.00 otváracia ceremónia. Nie som veľký fanúšik
ceremónií a aj tu som išiel iba preto, že Anikó Ozoráková na mňa naliehala na duatlone v
SNV. Keby len na mňa. Tak sme tam stretli s Ozorákovcami. A stálo za to zúčastniť sa.
Atmosféra bola elektrizujúca, dav šalel ako na Tour de France. Španieli sú v tomto majstri.
Každá krajina bola privítaná ako najväčší športový klenot, plná výnimočných športovcov,
zasluhujúcich si skutočne hlasité ovácie v rytme neurčitom, ale o to hlučnejšom. Ovácie
končili na námestí pred tribúnou.
Niečo podobné som zažil aj o deň neskôr pri behu na pretekoch.
“es ká, es ká, gou-gou” kričali povzbudzujúci diváci.
“Ulela, Ulela, go, go. Olá” nedalo sa nebežať.
Už iba pre tú atmosféru sa oplatilo ísť.
Ako sme dopadli?
Podľa mňa výborne. Veď sme sa postavili na pódium.
2. miesto v AG 50-54 šprint, Miroslav Ozorák
3. miesto v AG 20-24 šprint, Kristián Kosterec
3. miesto v AG 60-80 mix štafety
3. miesto – nenašiel som kto to bol, ale v oficiálnej štatistike je uvedené že máme tri tretie
miesta.
Ostatní sme sa umiestnili v rámci svojich možností. Napríklad Edko Maták sa umiestnil na
šiestom mieste zo 77 a Zuzka Vedejová skončila ôsma zo 62 vo svojich AG. Aký je to
výsledok ? Dobrý ? No jasne, že dobrý. Je to Perfektný výsledok. Veď sú šiesty/ôsma na svete
vo svojej AG !!!!! A ešte aj skončili ako prví Slováci vo svojej grupe. Skratka famózny
výsledok !!!!
A to by sa dalo napísať o každom našom pretekárovi.
A ak by sa volila Miss World Triathlon – najsympatickejšia pretekárka, tak máme jasnú
favoritku na prvé miesto – Janka Hučka.
Z 62 krajín sme skončili na 25. mieste. Za jedno druhé miesto a tri tretie miesta. Zúčastnilo sa
3 500 pretekárov v AG, celkovo vraj 5 400.
Pre mňa bolo veľmi zaujímavé zistenie, že piati muži pretekali v kategórii 85-89 šprint. Tak to
teda mám ešte slušnú závodnú kariéru pred sebou. Dúfam že naša STÚ príslušne zareaguje.
Záver patrí poďakovaniu tandemu ZA-JO, čítaj Zajo – Janči, ktorí urobili veľa práce, aby bola
akcia dotiahnutá do zdarného konca. Ale aj ostatným účastníkom za vytvorenie pohody pri
prežití ôsmich dní.