Po dlhom čakaní sa väčšina z nás dostala za hranice Slovenska, niektorí po takmer roku, ostatní čakali o niečo kratšie a niekto išiel už tretíkrát za posledný polrok. Každý po svojom. Pôvodným sústredením mala byť Mallorka, avšak vďaka Covidu nás odvialo až do Atlantiku. Konkrétne na Kanárske ostrovy. Ešte konkrétnejšie. Na Tenerife.

Okamžite po úspešnom prílete a obzretí okolitej krajiny, bolo všetkým jasné, že rovinu na bicyklovanie budeme hľadať márne. Najvyšší vrchol ostrova, sopka Pico de Teide, je vysoká 3718 metrov nad morom. Najvyšší vrchol Španielska. Našťastie na bicykli sa dá vyjsť plus mínus, iba do 2500 metrov. Zlatý Biely Kríž. Cyklistika to však bola nádherná a nie nadarmo tu jazdili aj profesionálne cyklistické tímy, od Ineosu, cez Trek-Segafredo, až po Astanu. Kilometre, najmä tie výškové, pribúdali ťažko, ale ku koncu nášho dvojtýždňového sústredenia už bol viac ako viditeľný progres u každého z nás.

Prvé plávanie v bazéne vyzeralo ako návšteva múzea, keďže prvých 5 minút sme si ho fotili, ako keby sme nikdy bazén nevideli. Väčšinou sa však plávalo v Atlantiku, v príjemnej a kľudnej zátoke. Voda mala okolo 19 až 20 stupňov, takže odvážnejší mohli plávať aj bez neoprénu.

Bežeckú časť sme samozrejme nevynechali, aj keď iba v rámci regenerácie, nakoľko nabehaných kilometrov máme až až za túto zimu.

V rámci voľného dňa sa nám podarilo lanovkou navštíviť už spomínanú sopku alebo aj Tour de ostrov autom. Ako už mnohokrát, aj tento rok sme zistili, že 2 týždne sú málo, a na budúci rok sa sem dúfam v podobnom počte pozrieme znova a na dlhšie.