Cestou autom na Turú si Inka začala robiť poriadok s aurou a čakrami. Že bola unavená z celého týždňa a tak. Musela to robiť veľmi precízne, pretože dala na poriadok celé osadenstvo auta. Teda podľa výsledkov určite. A nielen osadenstvo auta. Celého 3nt.
Ja som to začal cítiť už na plávaní, kde mi baby veľmi neušli. Je pravda že Blanka mi dala vo vode 1:30, Jarka 1:00, Andrea 0:35. Jarku som predbehol v depe, s Andreou som spolu vybehol z depa a Blanku sme obišli hneď za depom v kopci.
No, načo sa pechoriť vo vode. Nabudúce si zoberiem do vody nafukovacieho káčera aby som sa zbytočne nestresoval.
To som ale netušil že po plávaní začínajú pre mňa galeje a budú trvať až do konca.
„Dago ukľudní sa“ – zaznelo mi za chrbtom, keď som naskočil na bajk po depe a riadne som šliapol do pedálov. Lenže ja som sa chcel iba obuť do tretier, čo však Andrea umne využila a obehla ma ako nič, aby mi dala najavo že úniky nebude tolerovať. V prvom miernom kopčeku, ešte pred Turou, sme sa zachytili za 251tkou. Ťahal ako diabol, vďaka Inka, a my sme sa ho držali zubami, a keď sa nedalo ináč aj nochtami. Vydržali sme to po prvé stúpanie. Dvakrát som ho vymenil na chvíľku na špici, aby si nemyslel že 3nt club je lúzdrový. Celé stúpanie bol boj o život, ešte šťastie že sa išlo iba jedno kolo. Zjazd bol ako čerešnička na torte s maximálkou 68km/hod. Ach jo. Pohoda skončila v druhom depe, keď sme vybehli na dve kolečká okolo jazera. Nezdá sa, ale sú dosť nekonečné. Pre mňa bolo dobré že som vydržal Andrein dril na bajku, pretože byť sám na behu, tak sa zložím a voľaáko sa budem snažiť doplatiť do cieľa. Dva mesiace nebehania zanechá drobný vplyv či sa to páči, alebo nie.
Ale Andrea vyštartovala ako raketa, veď čakry boli na poriadku. Cítila vo vzduchu prvý stupienok na bedni, tak sa hnala ako u život. Jej hlavnú súperku, Vachovú sme dali na začiatku bajku a teraz išlo o to aby sme udržali nejaký náskok až do cieľa. Hnali sme sa za pomyselnou prvou obálkou, ako o život. Po prvom kole Vachová nikde, čo bolo povzbudzujúce. Na začiatku druhého kola sme dobehli postaršieho pánka, ktorý sa dosť trápil. Ukázalo že to bol Griščík, môj súper o tretie miesto. Môj sen o treťom mieste začínal dostávať reálne obrysy. V lese sme dobiehli dievčinu a chvíľku sa ťahali za ňou. Stačilo to na to aby sme všetci traja zišli z trasy.
„Dago čo sa jej pozeráš na zadok! Pozeraj na trať!“ – v momente sa ozvala Andrea za mojím chrbtom.
„Tie čakry si zaslúžia ešte pozornosti, ale na druhej strane je dobré že má starosti o prvé miesto a nechce sa ho vzdať.“ Napadlo mi.
Prebiehame po hrádzi, otáčam sa a pozerám bežcov za nami. Vachová akurát nabiehala na hrádzu.
Uvažujem, do cieľa viac ako 1km, my máme náskok asi sto metrov. Náskok ani nemusí stačiť.
„Je to v pohode, máme dostatočný náskok. V kľude to dáme.“ – prekvapilo ma, keď som počul moje optimistické zhodnotenie situácie. Ale však šáliť môžeme aj my chlapi, nielen baby.
Pri výbehu na lúku sa s obavou otáčam dozadu. Sto metrový náskok sme udržali.
Ani Griščíka nebolo vidieť.
Super. Sny sa začali meniť na realitu.
Lýdia abs. prvá, to preto lebo som jej dal rýchle gumičky na tretry.
Ondro s Klubom nesklamali a obsadili tiež abs. prvé miesto.
V AG Blanka prvá, Inka druhá, Andrea prvá, ja tretí, Milan Leskovský tretí, Lukáš druhý, Martin Nôška v junioroch tretí.
V družstvách sme si upevnili prvé miesto.
Yesss!!!
Ešte drobnosť na záver.
Vyrovnané čakry fungovali aj na ceste naspäť, keď nás zastavili policajti.
„Páni, niečo som porušil?“ – spýtal sa Marek.
„Áno, prosím občiansky, vodičský, technický a doklad o poistení.“
„Jasné nie je problém. Hneď to bude.“
„Teda, ehem. Moment.“
„Aááá, viete, občiansky som si zabudol v druhom aute v Bratislave, vodičský mám, samozrejme, ale no, neplatný. Nový mi majú doručiť poštou. Doklady o aute samozrejme… tu nie je, ani tu aha ani tu. ZAJO nevieš? Aha už voláš Jančimu? Aha že v aute nie sú, že zabudol ich nám dať?
Jarka, tí tvoji zlatí chlapci nás za dvacku pustili ďalej.
Darmo, keď sú čakry a aura na porádku…