Ondrej Kubo: Po Majstrovstvách sveta v Pontevedre som 3–4 dni nevedel poriadne chodiť

Ondrej Kubo patrí dlhodobo medzi špičku slovenského triatlonu, predovšetkým na dlhých vzdialenostiach. Aktuálne má za sebou náročnú, no úspešnú prvú polovicu sezóny 2025.  Aj pri silnej konkurencii sa mu podarilo splniť viacero osobných cieľov, získať skvelé umiestnenia a cenné skúsenosti v medzinárodnom poli. V rozhovore približuje, čo všetko obnášala príprava, ako zvládol súťažiť na dlhých tratiach 3 týždne po sebe, vrátane prestížnych pretekov T100 v San Franciscu. Takisto nám opísal náročné podmienky na Majstrovstvách sveta v Pontevedre a predstavil plány do druhej časti sezóny. 

Posledné štyri mesiace si mal naozaj nabité viacerými triatlonovými pretekmi so skvelými výkonmi a umiestneniami. Ako vyzerala tvoja príprava na túto časť sezóny?  Bol si s ňou spokojný?

Áno, posledné tri mesiace boli náročné, ale sčasti aj úspešné. Prípravu som zameral najmä na konzistentnosť. Trénoval som cielene a pravidelne, a s výsledkami som spokojný – ukázalo sa, že príprava bola nastavená primerane.

Zmenil si niečo v príprave a tréningu oproti minulým rokom aj s ohľadom na to, že už máš okrem samého seba aj dieťa “na krku”?

Áno, musel som tréning prispôsobiť – najväčšia zmena bola, že som menej času strávil na trenažéri a viac jazdil vonku. Napriek tomu som sám bol často prekvapený, ako dobre sa to dá zladiť – niektoré tréningy na trenažéri som zvládol, kým dcéra spala na balkóne. Keď som začal, chvíľu sa pri mne pohrala, po rozohriatí som ju uložil spať a dokončil tréning. Dokonca sme ohradku, ktorú sme pôvodne kúpili pre ňu, začali používať na ohraničenie bicykla – čiže vlastne mňa na bicykli.

V ktorej z disciplín si sa chcel najviac posunúť vpred?

U mňa je to najviac plávanie, ale tam narážam na svoje limity – zatiaľ sa mi nedarí spraviť výraznejší posun. Vo vode sa cítim lepšie, ale čo sa týka rýchlosti, je to plus mínus bez zmeny. Našťastie v cyklistike a behu sa ešte stále dokážem zlepšovať. Preteky pre mňa v podstate začínajú až vo chvíli, keď konečne vyleziem z vody – dovtedy je to čistý boj.

Venuješ sa okrem trénovania seba samého aj iným ľuďom v klube alebo individuálne? Pomáhajú ti takéto pracovné skúsenosti?

Áno, venujem sa aj trénovaniu iných – individuálne aj v klube. Pomáha mi to vnímať tréning komplexnejšie, vidieť veci z iného uhla a lepšie rozumieť tomu, čo funguje a čo nie. Mám rád, keď zverenci trénujú konzistentne a majú jasný cieľ – vtedy sa najlepšie vyhodnocuje progres a zvyčajne sa to prejaví aj na výsledkoch. Tréning vždy prispôsobujem individuálnym potrebám. Pekným príkladom je moja manželka – podľa môjho plánu si 6 mesiacov po pôrode zabehla osobák na polmaratóne. Takisto som veľmi spokojný s výkonmi ďalších zverencov ako Matej Medveczky a Kiko Kosterec, ktorí okrem skvelých výkonov a umiestnení na triatlonoch si dokázali zlepšiť aj svoje osobné bežecké rekordy na 5km, a to až na úroveň 16 minút.

Svoju bežeckú výkonnosť si ukázal už na jar. Bral si tieto preteky hlavne ako súčasť prípravy alebo šiel si na maximum?

Polmaratón v rámci ČSOB Bratislava Marathon som bežal úplne spontánne. Večer predtým som prehodnocoval, čo pobežím nasledujúci deň, a keďže som mal v pláne dlhší beh, rozhodol som sa odbehnúť ho v rámci pretekov. Našťastie mám dobré vzťahy s organizátorom, takže sa mi podarilo prihlásiť na poslednú chvíľu – a kontrola formy dopadla nad očakávania: z víkendového tréningu bolo nakoniec víťazstvo. Bežal som s rezervou, nechcel som to prepáliť hneď na začiatku triatlonovej sezóny. V Majcichove som obsadil 2. miesto v čase 31:10, čo tiež nebol zlý začiatok sezóny.

V úvode sezóny si hneď dosiahol skvelý výsledok – druhé miesto na Majstrovstvách sveta Powerman v strednom duatlone v nemeckom Alsdorfe. Čo rozhodlo o tom, že si opäť skončil tesne za víťazom?

Preteky v Alsdorfe boli pre mňa prvým väčším testom tohtoročnej sezóny a som rád, že sa mi opäť podarilo skončiť na pódiu. Druhé miesto som tam obsadil už druhý rok po sebe – a opäť za rovnakým súperom Simonom Jørnom Hansenom. Je medzi nami taká malá história. V roku 2022 som ho v dánskom Viborgu porazil, keďže som mu ušiel na bicykli. Odvtedy si na mňa dáva veľký pozor – ako mi sám povedal, nedovolí aby som mu ušiel. Na začiatku druhého behu nasadí vysoké tempo a ja ho už neviem dobehnúť.

Následne si sa ukázal aj na domácom The Championship v Šamoríne. Ako si videl svoje šance, nakoľko práve plávanie bolo výrazne skrátené?

The Championship v Šamoríne bolo pre mňa výzvou, najmä vďaka skrátenému plávaniu, ktoré je mojou najslabšou disciplínou. Skrátené plávanie mi tak pomohlo dostať sa s menšou časovou stratou do cyklistickej časti, kde sa cítim silnejší.

Tieto preteky si žiaľ po začatí behu nedokončil, čo sa stalo?

Dostal som penalizáciu za draftovanie na cyklistike. Bol som si vedomý, že som bol bližšie k pretekárovi predo mnou, než by som mal byť, no situácia sa vyvinula veľmi rýchlo – pretekár, ktorý ma predbehol sa predo mňa zaradil a ja som nestihol dostatočne pribrzdiť a dodržať požadovanú vzdialenosť. V tom sa vedľa mňa zjavil rozhodca a dostal som 2 minútovú penaltu. Prepadol som sa z piateho na pätnáste miesto, a tým som prehral preteky so svojou hlavou. Je to škoda, pretože vzhľadom na skrátené plávanie som mal veľké očakávania, ktoré sa však nenaplnili.

Skvelú formu si však potvrdil už o týždeň neskôr v rámci Challenge St. Pölten so skvelým 3. miestom. Týchto pretekov si sa zúčastnil už druhýkrát, obľúbil si si tieto preteky?

Áno, Challenge St. Pölten som si naozaj obľúbil. Je to skvelá trať s výbornou atmosférou a kvalitnou organizáciou, čo mi veľmi vyhovuje. Tento rok som tam bol už druhýkrát a podarilo sa mi potvrdiť dobrú formu – tretie miesto ma potešilo, pretože viem, že konkurencia je tu vždy silná. Rád sa sem vraciam, pretože tu viem podať svoj najlepší výkon.

Ako hodnotíš svoj výkon na Challenge St. Pölten?

Svoj výkon na Challenge St. Pölten hodnotím pozitívne. Na bicykli a behu sa mi podarilo dobehnúť stratu z plávania a postupne sa prepracovať až na pódium. Tretie miesto bolo príjemným bonusom a zároveň motiváciou do ďalšej práce.

Očakával si pred pretekmi, že by si sa mohol dostať až na pódium alebo začal si si to uvedomovať až postupne pri obiehaní svojich súperov?

Hlavne som si chcel napraviť dobrý pocit z pretekania po neúspechu v Šamoríne. Po plávaní som bol na pomerne slabej pozícii, no postupne som na bicykli dobiehal veľa pretekárov. Keď som sa rozbehol, otec a manželka mi priebežne oznamovali moju pozíciu, čo ma veľmi povzbudilo, aby som sa nevzdal. Keď som zrazu obehol pretekára a zbadal na behu cyklistu predo mnou, dodalo mi to veľkú motiváciu, že ak to vydržím, dostanem sa na pódium.

Hneď ďalší týždeň sme Ťa mohli vidieť na obrazovkách Eurosportu na prestížnych pretekoch T100 v San Franciscu, kam si dostal divokú kartu. Ako si sa dozvedel, že si dostal takúto príležitosť ísť súťažiť do San Francisca? Pomohol tomu aj čerstvý výsledok zo St. Pölten-u? Bolo to náročné takto rýchlo meniť svoje pretekové a tréningové plány?

O divokej karte do San Francisca som sa dozvedel v pondelok, hneď po návrate zo St. Pöltenu. V schránke mi cinkol e-mail a asi som neváhal ani sekundu – ešte v ten deň som mal vybavené víza aj kúpené letenky. V stredu ráno som už sedel v lietadle smer Kalifornia. Výsledok zo St. Pöltenu bol ešte príliš čerstvý na to, aby zavážil, takže táto správa prišla úplne nečakane, no zároveň bola elektrizujúca a veľmi príjemná. Nebudem sa tváriť, že bolo jednoduché všetko narýchlo zariadiť, ale so správnou skupinou ľudí okolo seba som to zvládol.

Tieto preteky sú známe práve vysokou úrovňou organizácie. Keď to porovnáš s inými súťažnými podujatiami, aké rozdiely si si všimol a pocítil na vlastnej koži?

Rozdiel bolo cítiť prakticky vo všetkom – od starostlivosti o pretekárov, cez technické zabezpečenie až po mediálne pokrytie. Každý detail bol premyslený a fungoval presne, ako mal. Všetko bolo načas, bez chaosu, s jasnými inštrukciami a profesionálnym prístupom. Človek sa naozaj cítil ako súčasť top svetového podujatia. Bola to pre mňa obrovská skúsenosť a motivácia – vidieť, kam sa tento šport vie posunúť, keď sa robí vo veľkom štýle.

Aké boli tvoje očakávania pred pretekmi s ohľadom na to, že na štarte stáli aj triatlonisti ako Vincent Luis, Martin Van Riel či víťaz Rico Bogen?

Bolo mi jasné, že idem pretekať s absolútnou svetovou špičkou, takže moje očakávania boli skôr realistické. Chcel som podať čo najlepší výkon, zbierať skúsenosti a porovnať sa s najlepšími. Vnímal som to najmä ako príležitosť a školu do ďalšej prípravy. Rozhodne je na čom pracovať.

Čo tam bolo pre teba najnáročnejšie – plávanie, cyklistika alebo beh? V čom si najviac strácal voči absolútnej špičke?

Najnáročnejšie pre mňa bolo štandardne plávanie. Silný prúd a neznáma voda mi tiež veľmi nepomohli. Tam som stratil najviac voči absolútnej špičke – hlavní favoriti išli od začiatku vo veľmi vysokom tempe, na ktoré som nedokázal zareagovať. Cyklistiku a beh som mal s ohľadom na preteky predošlý víkend zvládnuté dobre, ale keď človek stratí už v úvode, ťažko sa to doháňa. V takýchto pretekoch rozhodujú detaily a každá sekunda. Práve plávanie je u mňa dlhodobo oblasť, kde cítim najväčší priestor na zlepšenie.

Mal si možnosť sa aj rozprávať s týmito súpermi?

Áno, mal som možnosť párkrát prehodiť slovo s niektorými z nich – či už počas raňajok, spoločných tréningov, pred štartom, alebo po pretekoch v cieľovej zóne. Väčšina z nich bola veľmi priateľská a normálna – žiadne hviezdne maniere, skôr naopak. Bolo zaujímavé vidieť, že mimo kamier sú to ľudia, ktorí tiež riešia svoje nervozity, rituály a detaily – proste športovci ako všetci ostatní.

Ako si teda spokojný s výsledkom?

S výsledkom som spokojný v kontexte toho, že som do San Francisca cestoval v podstate z večera do rána, bez špecifickej prípravy a s únavou zo St. Pöltenu v nohách. Vedel som, že nebudem úplne v top forme, no chcel som podať maximum v daných podmienkach. Nebolo to o umiestnení, skôr o tom, čo si z týchto pretekov odnesiem. A to bol pre mňa najväčší prínos – skúsenosti, kontakt so svetovou špičkou, iný typ trate, atmosféra. Jasné, vždy chcem byť vyššie, ale tentokrát išlo hlavne o to, byť tam a ukázať, že môžem pretekať aj medzi tými najlepšími.

Toto bol už tvoj druhý štart na T100 po minuloročnej Ibize. Chcel by si v budúcnosti ešte štartovať na tomto podujatí?

Určite áno. Tento formát a celé podujatie T100 má obrovský potenciál – pre divákov aj pre nás pretekárov. Ak by prišla ďalšia šanca, veľmi rád by som ju využil – a tentokrát by som sa už chcel pripraviť cielene, s väčším predstihom a v lepšej forme. Do budúcna by som sa rád pokúsil aj o celkové bodovanie v sérii. Viem, že by to nebolo jednoduché, ale ak budem podávať stabilné výkony a dostanem príležitosť štartovať častejšie, možno sa k tomu raz priblížim. A keby som raz mohol byť súčasťou celej série, bola by to pre mňa veľká česť a asi aj splnený športový sen. Zatiaľ je to motivácia navyše a uvidíme, kam sa to celé posunie.

Následne si sa približne mesiac pripravoval na ďalší vrchol sezóny – Majstrovstvá sveta v dlhom triatlone v španielskej Pontevedre. Koncom júna sa v Španielsku bežne očakávajú vysoké teploty nad 30°C, prispôsobil si tomu nejako špeciálne svoju prípravu?

Počas prípravy na Slovensku neboli také extrémne horúčavy, takže adaptácia na vysoké teploty bola skôr obmedzená. Príprava teda nebola úplne ideálna z hľadiska horúčav, a myslím, že som to počas pretekov pocítil. Počas samotných majstrovstiev v Pontevedre ma počasie dostalo mimo mojej komfortnej zóny, najmä počas behu. Bolo to naozaj náročné, a úprimne som bol rád, že som preteky dokončil tak, ako som ich dokončil.

Aké si mal očakávania od týchto pretekov, kde takisto bolo viacero silných konkurentov?

Pred Majstrovstvami sveta v Pontevedre som mal určité očakávania, no zároveň som vedel, že konkurencia bude naozaj silná. Vysoké teploty určite ubrali z môjho výkonu, čo som počas pretekov jasne pocítil. Táto skúsenosť mi ukázala, že sa musím lepšie zamerať na prípravu nielen z hľadiska fyzického výkonu, ale aj s ohľadom na klimatické podmienky, v ktorých budem súťažiť.

Na trati ťa čakali 3 km plávania, 120 km na bicykli s viac ako 1200 metrovým prevýšením a 30 km beh, ktorý takisto nebol úplne rovinatý. To sú celkom neobvyklé dĺžky. Vyhovovala ti takáto trať? 

Trať bola určite výzvou, ale celkom mi vyhovovala. Plávanie som klasicky prekonal, na bicykli som si vedel vychutnať aj to prevýšenie – mám rád technickejšie a kopcovité trate a bežecká časť ma teplotne potrápila. Nie je to klasický dlhý triatlon, takže treba iný prístup, ale práve to ma baví – vždy niečo nové, čo treba zvládnuť.

Pred a počas takýchto pretekov je veľmi dôležitá aj strava. Meníš svoju stravu pár dní pred štartom oproti bežným dňom?

Pri stravovaní sa skôr držím svojho štandardu. Viem, čo mi sedí, takže pred pretekmi sa snažím nevymýšľať a neriskovať. V zahraničí mám radšej ubytovanie, kde si môžem niečo navariť sám, aby som sa nemusel spoliehať na neoverenú kuchyňu. Ale nie vždy je to možné. Pred štartom chcem mať istotu, že zjem to, na čo je moje telo zvyknuté – hlavne jednoduché, ľahko stráviteľné veci s dostatkom sacharidov.

Ako vyzerá stravovanie počas takého výkonu? Čo všetko konzumuješ, aby si udržal svoje telo v čo najlepšej kondícii?

Počas pretekov sa spolieham najmä na gély značky Maurten, ktoré mám dlhodobo odskúšané – dobre ich znášam aj pri vysokej intenzite. Nakupujem ich od Cykloagent, s ktorým spolupracujem. Počas cyklistickej časti sa snažím prijať približne 100 g sacharidov za hodinu cez gély a iónové nápoje. Pri behu si dávkujem gély zhruba každých 5 km, aby som si udržal stabilnú hladinu energie. K tomu dopĺňam aj tekutiny, čo je obzvlášť dôležité v takom horúcom počasí, aké bolo aj v Pontevedre.

Ako regeneruješ po takýchto náročných podujatiach, ktoré si absolvoval v celkom krátkom čase po sebe? Trvá Ti dlho, kým sa dáš opäť do formy spred pretekov?

Po pretekoch zvyknem mať skôr ľahší deň v zmysle aktívnej regenerácie – úplné ničnerobenie mi väčšinou nevyhovuje. Niekedy je to len krátke vytočenie na bicykli alebo ľahký klus, podľa toho, ako sa cítim. Ale občas si regeneráciu vynúti aj samotné telo – napríklad po Pontevedre som mal na pätách odreniny od čipu také zlé, že som 3–4 dni nevedel poriadne chodiť, nieto ešte športovať. Vtedy jednoducho nezostáva nič iné, len čakať, kým sa telo dá dokopy. Snažím sa to vnímať ako súčasť procesu, aj keď ma to na pár dní úplne odstavilo.

Pokračovanie o Slovakmanovi či duatlone na Svetových hrách už čoskoro…