Pôvodom som spišiak a tak účasť na Oravamanovi som nebral iba ako povinnú jazdu v rodnom kraji, ale ako účasť na preteku v dôverne mi známom prostredí. Plávať v chladivých vodách Mary, vytrápiť sa na bicykli v stúpaní na Huty a Ťatliačku či beh na sedlo Zábrať, klesanie v Látanej doline a nádherný beh lesom do Zuberca. To boli pre mňa lákadlá neodmietnuteľné. V duchu som si naplánoval účasť na nejakých duatlonoch, triatlonoch tak, aby som bol v max v pohode na Oravamanovi. Nakoniec ale všetko dopadlo ináč, ako to už v živote chodí.
Registrácia prebehla rýchlo pretože organizácia bola na jednotku, len chvíľu trvalo kým som si vyjasnil pojmy malý, detský a krátky Oravaman.
A potom hurá na Ťatliačku. Nechcel som sa hneď rozbiť, pretože moje trénovanie za posledné dva mesiace bolo viac ako symbolické, tak sme sa s Andrejkou dohodli že ideme po Šindľovec a potom budeme pridávať, ak sa budem cítiť v pohode. Čo sa aj stalo a vyšiel som bez nejakého veľkého trápenia až na Ťatliačku. Nasledovalo selfíčko pri plese.
Večer na chate sa niesol v znamení úžasnej pohody. Všeobecná veselosť vládla pri rozoberaní prípravy na preteky. Na sobotu bola hrozná predpoveď, 12°C a trvalé dažde a tak sme donekonečna rozoberali čo na seba, prípadne čo zabaliť do vreca pre depo jedna, či dva.
Na záver bol prijatý všeobecne akceptovaný názor:
“Do vreca si dáš všetko čo si si priniesol a v depe sa rozhodneš čo si berieš na trať”.
Na piatok bol plán nasledovný: na Mare absolvovať vyhliadkový let na helikoptére, zoznámenie sa z vodou a odovzdanie bicyklov do depa. Odchod z chaty trocha viazol, pretože som si niekde odložil kľúče od auta a tak celé 3NT hľadalo v mojej izbe kľúče, čo sa Jurajovi aj podarilo.
Let v helikoptére nemal chybu, úžasné pocity a výhľady. Tiež sme stihli návštevu srandovného domu postaveného obrátene na komíne.
Na zoznámení s vodou predviedol Roman Slávik inšpirujúci rituál, ktorým si určite naklonil všetko božstvo na svete na svoju stranu a aj na stranu 3NT, čo sa počas pretekov aj ukázalo a hlavne zišlo.
V depe sme odovzdali bicykle a odpustili trocha vzduchu, pretože sme počuli zo dva výstrely praskajúcich duší. Bolo také nenápadné teplo. Juraj sa s tým vyrovnával po svojom: “Nemôžeš dostať defekt na bicykli, ak máš defekt v hlave”
Cestou nazad sme z auta nervózne sledovali stúpanie na Huty. Zdalo sa nekonečné. Že to zdoláme aj na bicykli sa vymykalo z reálnej predstavy.
Večer nás ešte čakal pivný kilometer. Bola to riadna zábava: každých 250m vypiť dva deci piva. Ehm, ehm. Víťazstvo, tuším Marekovi ušlo až v samom závere.
Večer sme pomerne skoro išli spať. Veď ráno sa stávalo skoro, štart o 8:00 dával tušiť že vylihovanie v posteli sa konať nebude. Ešte nasledovala krátka informácia o počasí a vysvitlo že to hrozné daždivé počasie bude hlavne po obede a teplota už korigovala na 14°C.
Ráno sa všeobecná nervozita prejavila tak, že všetci sme chodili po chate a navzájom sa kontrolovali, čo si kto dal do vreca. Úplne super hektika a predštartovný chaos.
Raňajky potom boli už úplne individuále. Niekto slaninku so šunkou a syrom. Aj banán s broskyňou zaliaty ionťákom. Prípadne bábovka, vianočka s maslom a syrom. Ale na jednom sa zhodli. Každý si chcel dať kávičku. Žiaľ do kávovaru, v ktorom sa melie káva sme deň pred tým kúpili mletú……..
O 7:00 potom nastáva hromadný úprk z chaty do auta. Kto stihol všetky úkony na chate ten sa tváril spokojne, kto nie, ten si pripravoval záložné plány na Mare. Ešte sme ani nezaparkovali a Krivoš už volá na okoloidúceho: “Kamoško môžeš odkrútiť trocha z tej rolničky? Veď celú ju nebudeš potrebovať. Vďaka si kamoš!!!!”
Vyzerá že počasie sa nakoniec umúdri a pršať bude až hodne po obede, čo by bolo vynikajúce.
9:00 štartujeme aj my. Vchádzam opatrne posledný do vody s hodne, hodne rozpačitými pocitmi. Od začiatku sa trápim. Všetko mi vadí: kalná voda, úzky neoprén v ktorom neviem dýchať, obava o rameno či vydrží, či zúfalá predstava môjho nenatrénovania. Ak by nebola už hlboká voda, tak sa po dvesto metroch otočím a odkráčam do depa že vzdávam. No ale cesty späť nieto, iba vpred!!!! Tak sa suniem za svojím osudom aj ja. Za prvou bójou ma predbehne posledný a ja s výhľadom na celé štartové pole kontrolujem svoju pozíciu. V polovici už začínam aj súvislejšie plávať kraul. No proste živá katastrofa a ako posledný vybieham do depa. Pomerne svižne dám zo seba neoprén a zisťujem že môj tri suit je úplne mokrý. Už začínam chápať Zajove slová že ak bude zlé počasie, tak sa dá kľudne na naháča a oblečie si suché veci. Počasie vyhodnocujem ako výborné, v diaľke sa kopce vynárajú z mrakov a tak si do vrecka dávam fukérku a ľahšiu bundu s dlhým rukávom. Pre istotu aj dlhé rukavice a čelenku. Vybieham na koberec a bežím z depa, zatiaľ čo chlapi za mnou už začínajú baliť depo. Na ceste sa rozbieha sanitka, ale nejaví záujem ma predbehnúť, čo vôbec nechápem. Po chvíľke ma napadne že asi je to tým že som fakt posledný……. a takto, s osobnou lekárskou kontrolou absolvujem desať km.
Je mi chladno, tak šliapem čo to dá. Za chvíľu mi dres vyschne a už je to v poriadku. Niekde pred Liptovskými Matiašovcami dobieham predposledného pretekára. Zrejme ho to dosť urazí, pretože ma nepustí ďalej ako na 50m. Keď začne stúpanie na Huty, tak ma dokonca predbehne. Ide sa mi výborne, vôbec nie som nervózny z toho čo ma čaká. Na pravej strane registrujem nejakú cyklistku a rozložený bicykel na zemi, vôbec mi nedochádza že má defekt. Akurát doťahujem môjho súpera, keď počujem “Hoši nemáte pumpičku?” Jasne, ja mám všetko, šľaka. Výchova nepustí a tak sa otáčam a podávam pumličku. Zastavujem a Lady ide trocha nafúknuť dušu a chystá sa ju vložiť do plášťa na ráfiku. Vtedy mi dochádza že to nebude chvíľočka. “Vieš čo, vrátiš mi je neskôr, prípadne o rok” hovorím a nasadám na bicykel. Obchádzam stojacu sanitku, hurá už nie som posledný a šliapem do pedálov. Môj súputník mi neušiel ďaleko a za chvíľu som pred ním. Ide sa mi ľahko a ani sa nenazdám som v polovici kopca na rovinke. Nechápem ako je to možné, veď som sa mal ešte aspoň pol hodiny trápiť. V cieli mi potom vysvetlili že bolo zrejme tou karmou za pumpičku. Začínam doháňať ďalších pretekárov, s niektorými prehodím slovko-dve. V dvoch tretinách stúpania sa rúti oproti mne policajné auto a Zamora za ním. Moje nervy, to je ale zver!!!! Má možno 10 min náskoku pred druhým. Zrazu si uvedomím že aj Krivoško tu potom musí ísť. Pretože v tej rýchlosti nerozoznávam kto je kto, tak na každého zakričím a povzbudím. Krivoš ma míňa, je v poradí okolo dvadsiatky. Skoro som si ho nevšimol. V pohode šliapem a predbieham, nevnímam vôbec okolie, iba dianie na ceste. Zas ďalšia zatáčka a zrazu je tu vyhliadka a to znamená že som hore. To nie je ani možné!!!!! Dole kopcom neprestávam s vykrikovaním a povzbudzovaním, čo ma nejakým spôsobom hecuje k šliapaniu. IDEŠ, MAKAJ, GO-GO, POĎ-POĎ, IDEŠ!!!! Míňam Tomáša, Romana, Vlada a pod kameňolomom aj Andrejku. Cez celý Zuberec ľudia vytvárajú úžasnú atmosféru a povzbudzujú ma, aj dve Terezky. Na občerstvovačke kývam na dobrovoľníkov:
“Nie, ionťák nie. Iba borovičku s horcom!!!!”
“Až v cieli” počujem vysmiatu odpoveď.
Za pokriku vyšliapem nad Zuberec a míňam maminu s kočíkom. Pozrie sa na mňa a po šepky mi hovorí. “Spinkáme, nemôžem povzbudzovať!!!”
Po skanzen sa mi ide výborne a dobieham konečne našu Zuzanku. “Zuzka ideš, PRIDAJ!!!!” Tak som ju namotivoval, že počas ďalšieho kilometra ma obehla a do depa mi dala tristo metrov. Posledné dva km som už toho začínal mať plné zuby a bolo to dosť kruté. Tam už podaktorí aj tlačili. Našťastie mne hanba nedovolila zosadnúť a úspešne som došliapal na Ťatliačku. Depové osadenstvo zvládlo všetko perfektne, berie mi bicykel a dáva do rúk vrece s mojím číslom. Obúvam sa a nechávam si iba fukérku, ostatok dávam do vreca. Ak sa zhorší počasie, tak musím vydržať.
Chcem vybehnúť z depa keď počujem: “Deväť, číslo deväť.”
Veď to je Krivoš. Otáčam sa a pobehnem k nemu.
“Krivoš IDEŠ, SI DOBRÝ, IDEŠ!!!!!”
Krivoš sedí na zemi, sústredený do seba a loví vo vreci. Absolútne nereaguje. Nič.
Radšej teda odchádzam.
Po pretekoch sa mi priznal že všetko počul a bolo veľmi fajn to povzbudzovanie, len bol sústredený do seba.
Lúčim sa s depom a smerujem na sedlo Zábrať. Trocha sa snažím pobehnúť, ale veľmi sa netrápim a radšej kráčam. Našťastie je pod mrakom, nie je priame slnko a nefúka. Dole zo sedla Zábrať mám panický strach že sa potknem a dokaličím si dochrámané rameno. Idem úplne predposr….., no úplne pomaličky. Rozbieham sa až na asfaltke v Látanej doline. Tam to ide samé. Keď som na konci asfaltky počujem za sebou kroky a niekto ma plesne po zadku. Fíha, teda tí pretekári sa prejavujú počas pretekov dosť dôverne, prebleskne mi hlavou. Pozriem vedľa seba a to je Krivo. Veď s ním zdieľam jedno lože, tak ten si to môže ale fakt dovoliť. Za sto metrov Krivoš točí na Spálenú a ja pokračujem ďalej dole k Zubercu. Nasledujú lesné krásne pasáže. Ale nezabúdam dávať pozor na chodník. Stále si opakujem: “NESMIEM ZAKOPNÚŤ!!!!” Ak si dochrámem rameno, tak ma moja lekárka roztrhne vo dvoje……. Do smrti budem musieť chodiť kanálmi…….
Túto časť, napriek únave som si užil. Záver je potom dosť vtipný. Raz keď ma usporiadateľ informuje že je to už iba 3,5km a ja po kilometri zbadám značku “cieľ 5km”, to bolo fakt k popuku a potom skoro na konci, keď som cez les počul v cieli komentátora.
“To už iba touto cestičkou podľa hlasu a mám to v suchu” hovorím si.
Zrazu zbadám pánka vyvaleného na stoličke ako mi máva:
“Tadiaľto mladý pán, tadiaľto” a ukazuje mi späť do lesa.
Jasne spravím také esíčko a za ohrádkou pokračujem dole. Aha, tak troška ďalej. Nie? Tak žeby teraz? Nie, tak ale teraz to je úplne jasné. Nie to bola iba odbočka k chate. Žiaľ ani na desiaty pokus nemôžem odbočiť dole smerom na Pribiskô.
Humor ma prechádza a začínam mať silnú predtuchu že si to tu niekto odskáče, keď zrazu usporiadateľ na mňa kývne.
“Poď, už iba tento vodný taxis a potom dole do cieľa”
Spoznávam cestu z pivného kilometra a moje ego sa ukľudňuje že trápenia je koniec. A bolo.
Ak na štarte platí “bude ako nebolo”, tak v cieli zrejme platí “bolo ako bolo”
Vítajú ma dve 3NT Terezky, dostávam na krk medailu od fešandy ORAVAMAN a lístok na pivo. Asi to majú odsledované že takto sa adrenalín najlepšie vyplaví z krvi. Dávam im za pravdu. Už ma nič netrápi, fakt.
Pocity mám úžasné, pomaličky sa preberám do reality. Za dvadsať minút dobieha do cieľa Krivoš. Vraj je siedmi v celkovom poradí!!!!!
Jano Roziak: “Krivo ktorý si skončil?”
“Siedmi”
“Poď ku mne ty jedo, jednutý” hovorí vysmiaty Jano a objíme Kriva.
Večer nasledujú oslavné ódy a prípitky na všetkých účastníkov ktorí to zvládli, ale špeciálne:
Veľký Oravamen: Krivoš siedmi abs., Andrejka druhá v kat.
Krátky Oravaman: Marek druhý abs., Jano siedmy v kat., Juraj dvanásty v kat., Roman trinásty v kat., Oliver devätnásty v kat., atď.
Jeden z mnohých prípitkov ktoré odzneli patril Vrkvôčikovej, ktorá spokojná so svojím časom, lupnúc do seba oslavný kalíšťok vyhŕkla:
“Maršal Malinovsky!!!!!”
Ufff, ešte že nemala oheň.
Večer sa mládež ešte išla zabaviť na afterku na Pribiskô, ja nevládny a podaktorí lenivejší sme zostali sedieť na chate a trúsili múdrosti aj do pol noci.
Na druhý deň potom absolvujeme trasu cez roháčske plesá. Hraj aby sme nôžky trocha pretočili.
No, ani to nebudem komentovať, zúčastnil som sa aj ja. Tu Úplne jasne vidieť že s rokmi rozum neprichádza………..
Ach jaj.
Bol to úžasný víkend a pretek a už teraz sa teším na “bude ako nebolo” o rok.