Tento rok, keď sa kvôli korone rušili preteky ako na bežiacom páse, dočkali sme sa až Žilinského triatlonu. Neviem, či pomohli modlitby, vyššia moc, závan vesmírnej energie alebo jednoducho nejaký úradník zabudol tieto preteky zrušiť. V každom prípade, v sobotu ráno vstávam o pol piatej, aby som bol pred ôsmou aj s Andreou v Žiline na vodnom diele.

V ten deň, podľa predpovede, mal byť jeden z najteplejších dní tohto leta. Predpoveď vyšla na sto percent. O štvrť na deväť už slnko celkom slušne pálilo. Našťastie stan 3NT už bol postavený, čo využívala prvá lastovička Lydka Drahovská. Ženy štartovali o 9:30, a tak bolo dosť času pripraviť sa na štart.

Predštartovnú pohodu umocňovalo krásne, bezveterné počasie a organizátormi všetko pripravené na jedničku. Ženy odštartovali na čas a tandem Kuriačková – Gajdošová sa naťahoval o víťazstvo celý čas, aby víťazne do cieľa dobehla Romana Gajdošová.

Po vyplávaní žien z vody som zahájil svoju prípravu. V depe som sa trikrát vrátil k bicyklu, aby som sa uistil, že je všetko na svojom mieste. Potom som si ešte hodnú chvíľu vštepoval do pamäti, ako pôjdem z vody v depe a ako z bajku. Oplatilo sa to, pretože počas pretekov som zažil jedného nešťastníka, ako pobehuje s bajkom po depe a hľadá, kde má svoje veci.

Večná škoda, že som nemohol sledovať boj Richarda Vargu so zvyškom peletónu, ktorého som bol aj ja účastníkom. Tým pádom som mu aj ja podkuroval, ale len asi prvých päť desatín sekundy od štartu. Potom som sa sústredil už iba na mojich konkurentov. Teda na Fera Bernáta a Imra Holečka. Pre oboch nie som reálne súper, ale skúšať sa musí. V tom duchu som pristupoval k pretekom.

Počas plávania som sa celý čas naťahoval s jedným plavcom, aby som pri výbehu z vody zistil, že to je Imro. Bol som z toho úplne vykoľajený, pretože mi po iné roky Imro naložil vo vode aj desať minút. V depe som Imrovi ušiel o ďalších 45 sekúnd. Tu je vidieť, ako je dôležité trénovať depo. Škoda, že depo netrénujem, mohol som mať náskok ešte väčší. Na bajku som zabudol na náš súboj. Sústredil som sa iba na aktuálny okamih, a tiež na to, ako sa udržať v háku v skupine. Darilo sa mi to vcelku úspešne, aj keď ma dosť vykoľajili z konceptu na okraji cesty postávajúci padnuvší cyklisti.

Beh bol ťažký, preťažký. Teplo, a už aj únava sa hlásila, a Imro za chrbtom. Prvé kolo, druhé. Aj v treťom som bol z neho na prášky, aj keď sa mi zdalo, že vzdialenosť medzi nami sa začína zväčšovať. Štvrté kolo bolo už úplné utrpenie. Nevládzem, som prehriaty a morálku mám v háji. Bojujem sám so sebou ako lev, ale už iba taký chromejší. Napadlo mi, že možno aj Imro má podobné problémy, a to mi dodalo nádej. Nakoniec finišujem dve a pol minúty pred Imrom a beh mám dokonca o 30 sekúnd lepší ako Fero.

 

No, motyka v ten deň riadne strelila.

V cieli veľmi nevnímam čo sa deje okolo mňa a hneď sa idem schladiť do Váhu. To mi pomohlo a začínam registrovať okolie. Dozvedám sa, že Ondro je v absolútnom poradí štvrtý, ale druhý na M-SR!!!! Vicemajster, paráda.

Pomaly mi zapína, že aj ja som vlastne druhý a teda vicemajster. A nielen ja. Aj Andrea je vicemajsterka.

Ach jo.

Tak, bol to super deň.

S Andreou balíme kufre a odchádzame. Ako vicemajstrovské osadenstvo auta si ešte doprajeme slanú karamelovú zmrzlinu a ide sa domov. Žiaľ, bez záverečnej afterky.

Škoda, nemôžem byť všade.