Tohtoročný Oravaman bol pre koronavírus zrušený a v klube niekomu napadlo že jesenný camp, ktorý organizujeme tradične v Zuberci, budeme organizovať netradične v júli namiesto Oravamena. Že to bola výborná myšlienka okrem iného svedčí 53 účastníkov. A to ešte termín kolidoval so stredným triatlonom v Bátovciach.

 

 

“Hrebene hôr, bikovačky, behy, plávanie, triatlon, pivný kilometer, regenerácia, zábava – to všetko sa dá zažiť na Orave” toto všetko stálo v uputávke na našej stránke. Do bodky bolo splnené. Ešte tam chýba tradičný slogan “bude ako nebolo”. A bolo.

 

 

Deň prvý. Príchod. A beh o 18:00 zo Zuberca k Múzeu oravskej dediny (MOD). Neviem, ako kto bol stotožnený s behom, ja určite nie a tento očistec som si dôkladne a precízne odtrpel. Večer sa už niesol v spomínanom duchu zábavy a oddychu.

 

 

Deň druhý. Tento deň sa niesol v duchu nenáročnosti, ako príprava na veľké veci. Takže po raňajšej klasike MOD a raňajkách, sme sa pripravili na nenáročnú turistiku cez Roháčské plesá. Ja so Zajom a Inkou sme zvolili ešte nenáročnejší variant, útok na Ťatliakovu chatu. Celé to bolo o nádhernom dni, oddychu pri plese na Ťatliačke a jedení a pitnom režime. Po včerajšom bežeckom očistci, triatlonistická nirvána.

 

 

Deň tretí. Na tento deň bol naplánovaný beh hrebeňom Roháčov, pre padavky prvej kategórie turistický prechod hrebeňom. Pre padavky druhej a tretej kategórie, moje miesto, cyklistika na Maru a späť. Padavky štvrtej a piatej kategórie sa viezli na Maru autom. Cyklistiku som absolvoval s Jarkou a Martinkou. Čo bola dobrá voľba. Keď nás počas stúpania chytila márnomyseľnosť, stačilo zakričať “tu je tak kráááááásne, prekráááásne” a hneď sa šliapalo lepšie. Do Zuberca sme sa vybrali prví, pretože mamina Jarka strojila pre nás obed. Kýbel fazuľovice, tri plechy kysnutých posúchov a milión langošov. Mňam, ešte teraz mi tečú slinky. Na našu obranu, že sme sa nezúčastňovali iba jedenia, musím pripomenúť, že sme sa Jarke viac menej úspešne, aj neúspešne, snažili pri príprave jedla pliesť pod ruky a nohy. 

Neskoro po obede začali prichádzať prví bežci zdolajúci celý hrebeň Roháčov. Aby to nemali jednoduché, tak na záver bežali zo Salatína cez sedlo Pálenica do Zuberca. K môjmu prekvapeniu prežili všetci, bežci aj turisti. Dokonca aj večernú afterku prežili všetci. Asi to bolo tým že o pitný režim sa starala Terezka v duchu hesla “alkohol nemôže uškodiť, keď sa pije s rozumom”.

 

 

Deň štvrtý. Do obeda bajk, po obede dážď. Predpoveď vyšla na sto percent a my sme bajkovanie na Oravice a Ťatliačku zvládli suchí. Titul šampiónky si určite zaslúžila Natália, ktorá vyšla na Ťatliakovu chatu. V závere som sa síce striedal s Bobríkom pri jej zadnom kolese, ale to iba preto aby sme jej fúkali na chrbát. Úžasná makačka a dríčka.

Po obede sa spustil solídny dážď a my sme to oslávili v aquaparku Oravice. Vďaka Lukášovi a jeho trom dievčencom, plus všetky deti, ktoré sa motali okolo neho, som absolvoval aj tobogáň. Celou dolinou sa totiž nieslo pozvanie pre mňa: “DAGOOOOO, IDEŠ”

 

 

Deň piaty. 3NT Oravaman. Náročný deň. Znamenalo to na bajkoch sa presunúť k Mare a tam odplávať cca 800 metrov. Voda 15°C a fúkalo, takže voda nebola vôbec kľudná. Odtrpel a prežil som si druhýkrát očistec. Dosť som bol z toho zážitku vyadrenalínovaný. Pred bajkom som sa dohodol s Martinkou, že ideme spolu. Ešte že tá riečna víla drží ochrannú ruku nado mnou. Po nástup na stúpanie ma krotila, čo sa ukázalo ako predvídavé rozhodnutie. V celom stúpaní som potom mal toľko síl, že záver som si sebecky dal samotne. Maťa mi v klesaní hneď v tretej zákrute ukázala, kto je tu šéfom a hneď za ňou aj Katka. No nemám na ne pri zjazdoch. Zvyknuté lietať na metle, iné logické vysvetlenie tu nieto. Od kameňolomu som ich obe trápil, aby sa k môjmu prekvapeniu za mnou dotrápili do cieľa v Pribiskô. Hneď nato som odpadol do spánkového delíria, nie však ostatná časť osadenstva. Na behu som potom z toho žil a moje spolubajkerky mi znova nestíhali. Nielen ony, ale aj Janka Vajdula. Spravila hádam všetko pre to, aby mi tento pretek naložila. Nestačilo to, ešte musí byť pri behu troška trpezlivejsia a taktickejšia. Inak bežecky ma už určite dá.

Pokiaľ my sme bežali, mali preteky aj deti. Podľa fotiek viem, že nám vyrastá úžasná generácia triatlonistov/tiek. Už teraz sa teším, ako budem môcť sledovať ich úspešné kariéry.

Večer sme ešte stihli saunu v Tatraweste. Sauna nemala chybu a to ani nespomínam, že v jacuzzi som strávil chvíľu s štyrmi vílami. Keď sa darí, tak sa darí.

 

 

Deň šiesty. Oddychový a pivný kilometer. So Zajom, Martinkou a Jarkou sme to poňali presne v duchu oddychovom. Látana dolina, sedlo Zábrať, Ťatliakova chata a späť k chate Šindľovec. Plán sme museli trocha korigovať na konci Látanej doliny sme vyhlásili konečnú. Napriek krátkej túre to bola pre mňa jedna z najkrajších. Štyria vierozvestci a náš ochranca, pastier Jozef. Ako by povedal klasik Werich “Osudy máme rúzne, až hrúzne.”

Podvečer nasledoval pivný kilometer, pre deti kofolový. Ja som sa odhodlal na stvárnenie kužela. Určite som spravil dobre. Hlavne pre večernú afterku, ktorá už bola jedna z náročných. Postava Asterixa, starého, mi evidentne sadla.

 

 

Deň siedmy. Odchod a zhrnutie. Celý kamp si dovolím zhrnúť ako vynikajúci. Taká zmes ľudí a názorov, a my sme to všetko dali na panie/pánov. Ja z tohto stretnutia budem žiť ešte dlho. Opäť som sa presvedčil, že žijem v partii rovnakej duševnej úchylky. Za to patrí všetkým veľké Ďakujem.