free amp template
Na piaty deň od príchodu, som unavený z počasia a z trojfázových tréningov. Som úplne grogy. Na bajku vôbec nevládzem a pred posledným prichádzam s minimálnym náskokom. Bolí ma celý človek, ale najviac chrbát, ramená. Janovi si dovolím oznámiť, že na druhý deň si dám voľno, či sa to páči alebo nie. Asi nie som jediný, čo má takýto problém, lebo hneď na zajtra je zaradený deň voľna, ktorý mal byť podľa plánu až o dva dni.
Máme oddych a ideme pozrieť obrovskú sochu Budhu sediacu na kopci. Nielen táto návšteva, ale aj masáž na pláži, yoga a voľný deň spôsobili že sa mi neuveriteľne dobili baterky. Zrazu som bol ako vymenený.
Chrbát nebolí, ramená ako nové, všetko vládzem. Až tak zrazu vládzem, že Krasoň sa dostane na pretras: “Čo s tým Dagom robíš na izbe, že má toľko energie?”
Som v takej pohode že si trúfnem aj na stodesať km na bajku. Pri teplote 34°C. Teda ráno je príjemných aj 28°C, a prvé dve hodiny to ide - "čerstvý ranný vzduch" a nájde sa na ceste aj tieň zo stromov. Prvá polovica, tá kratšia je v pohode. Tá dlhšia druhá, je nekonečná. (To iba matematici tvrdia že nemôže byť polovica väčšia, či menšia. My čo vieme, vieme, že ½ maratón nie je polovica maratónu, tak ako šprint triatlon nie je polovica olympijského). Našťastie si ma, od začiatku, zobrala pod krídla Martina z Martina. “Dago tu sa zaraď, vedľa mňa a šliap!!!! A na zdravie!!! Pi!!!! Musíš každých 5km!!!!” A keď som sa začal motať a odpadávať, tak ma hneď durila: “Dago, kde sa motáš? Poď sem, nezaostávaj. TU!!!!” No, mal som takú starostlivosť ako by som bol vlastný. To sa potom šlape, však áno.
Posledných 25km je od mosta, ktorý spája Phuket s pevninou po zrýchlenej ceste. Máme tam ale svoj pruh a tak sa tam ide dobre, až na to slnko. Okolo dvanástej už riadne pripeká a mám dojem že vdychujem teplejší vzduch, ako vydychujem. Cesta vedie miernymi kopčekmi a na poslednom sa neviem udržať v skupine. Našťastie si to ostatní všimnú, počkajú ma a ja sa môžem viesť v závetrí v skupine. Pred koncom mi ale všetci ujdú, aby ma počkali v rezorte na recepcii, kde ma privítali potleskom. Vďaka, Vám všetkým, bol to veľmi príjemný pocit, ale bez pomoci by som bol ešte teraz na trati.
Stovečku som si zopakoval ešte dvakrát a tá prvá bola pre mňa asi najnamáhavejšia.
Beh o 17.00 bol pre mňa čisté šialenstvo, ale keďže som sa dobre cítil, tak som nemohol chýbať. Bajkovať pri 34°C je podľa mňa nie veľmi šťastné, ale to by sme nesedeli na bajku ani raz, ale beh je fakt že somarina, ale tiež by sme potom nebehali ani raz. Behávali sme 8km kolečko. Prvé dva km sa ešte dali (veď prvá štvrtina), druhé dva boli trápenie (aj keď polovica je až za rohom!!!), potom som už počítal iba po kilometri a nevychádzal z údivu, že stále bežím a že sa nezačínam roztápať na asfalte. Po dobehnutí mám tep cez 160, pri tempe 6:15min/km. Spotený som bol tak, ako by ma niekto oblial kýbľom vody. Tielko si neviem stiahnuť z tela a trenky sú tak prilepené k telu že sa mi zdá že sa začali priškvarovať k pokožke, ešte že som sa potil.
Jedine plávanie bolo v pohode v chladivej vode aj v pravé poludnie. Vonkajší bazén a v ňom chladná voda. Asi ju chladili.
Normálny tréningový deň znamenal, že sa ide trojfázovo pri 34°C. K tom, kto mal záujem, ešte yoga, posilka. Večer prejsť 500m na večeru už znamenalo trošku trápenie. Spal som po každom tréningu. Na izbe bola klíma, tak sme ju podchvíľou vypínali, zapínali.
Po večeri sme sa niekedy spoločensky rozbehli, ale na druhý deň to bolo ťažko oľutované.
V mysli som si spomenul na otca, ako sa ma snažil v takýchto prípadoch usmerňovať:
“Dago, koľko máš rokov?”
Uhm…..
“No tak, starý si dosť aby si vedel čo máš robiť”
Evidentne mi ešte pár rokov chýba k rozumu.
Rezort Thanyapura sports hotel nemal jedinú chybičku. Ubytovanie v átriu v ktorom bol bazén s barom. To bolo na relax. Na šport boli v areáli dva vonkajšie bazény, 50 a 25 ka a 500 metrový ovál na behanie. V cene sme mali raňajky, kde sa bol výber pre totálnych kulinárskych fajnšmekrov: bio, vegan, zelenina, musli, lekváriky, jogurty, ovocie, atď. A tiež aj pre bez fantazijných žravcov, ako ja: praženica, vypražená slaninka, párky, volské oká, kávička. Bez chleba, iba s ryžou.
K dispozícii sme mali rôzne cvičenia jogy, posilňovní. Stačilo prísť a cvičiť s cvičiteľom.
Bajkovať sme museli mimo rezort, ale vôbec to nevadilo. Thajčania sú veľmi citliví šoféri a nemajú jediný problém dať prednosť skupine cyklistov. Zažil som že traktoristovi, išiel len troška pomalšie ako my, stačilo mávnuť a zastal na kraji cesty aby sme mohli ísť pred neho. To isté som zažil ešte raz, ale s trailerom ktorý ťahal náves s buldozérom. Nezažiješ, neuveríš.
Celkovo to nebola dovolenka, ale hodne namáhavý tréningový camp. Koniec, koncov na to sme tam predsa išli, takže účel cesty bol vrchovate splnený. Dovolenka bola jeden deň, keď sme išli loďou na more k ostrovom Phi Phi Leh a Phi Phi Don a užili sme si ako malé deti. Ach jo. Oddýchol som si v ten deň tak dobre, že na druhý deň som mohol ísť aj 200 km v pohode. Proste len tak ťuky-ťuk, ako by povedal klasik.
Za organizáciu vydareného campu je potrebné spomenúť neviditeľnú prácu Zaja, Jančiho, Mareka aj Maťky Šebulky (dúfam že som nikoho ďalšieho nezabudol). Ale nie len organizátorom sa patrí poďakovať. Každému účastníkovi, tohto úžasného zážitku, patrí vďaka že sa spolupodielal na nádhernej atmosfére spoločne prežitých 18 tich dní. Priatelia a nezabúdajme, stretnutie s každým človekom je pre nás testom, trestom, alebo darom. Pre mňa, to bolo všetko darom.